Hendikep je len zlý postoj
Rozhovor s pani Denisou, ktorej hendikep neprekáža k dosiahnutiu jej cieľov, naopak je pre ňu hnacím motorom dokázať sebe i ostatným, že sa to dá. Do FIT UP! chodí cvičiť pravidelne a všetkým odkazuje, aby sa prestali vyhovárať a skúsili sa zaprieť. „Zmení vám to celý život a hlavne postoj k sebe samému.“
1. Prečo ste sa rozhodli navštevovať fitnescentrum? A prečo práve FIT UP! ?
Pred otvorením Vášho fitness štúdia som v Trnave navštevovala podobné zariadenie. Chodila som cvičiť, aby som si zlepšila fyzickú kondíciu a čo-to aj schudla. Chodila som na dve rôzne cvičenia ale nedosahovala som výsledky, aké by som si predstavovala. Vaše zariadenie som začala navštevovať s kamarátkou, ktorá mi spomenula, že tam má kamarátku Tatianu Hájičkovú, ktorá pracuje ako trénerka. Dohodli sme si prvý tréning a zistila som, že FIT UP! je to pravé zariadenie so správnym kolektívom kam chcem chodiť cvičiť. Aj s odstupom času viem, že je to správne rozhodnutie.
2. Ako ste prišli k svojmu zraneniu?
Neviem, či sa dá v tomto prípade hovoriť o zranení. Je to skôr následok nedostatočných vyšetrení u lekárov, keďže som s ľavou rukou mala zdravotné problémy už pred amputáciou. Následkom neliečenia bolo to, že som prekonala náhlu cievnu mozgovú príhodu s trombo – embóliou (krvná zrazenina), ktorá mi upchala tepnu. Tým pádom mi odumrela ruka od predlaktia. Keďže sa môj zdravotný stav v nemocnici komplikoval, nastávala otrava krvi, lekári pristúpili k amputácii chorej ruky od predlaktia. Čas strávený v nemocnici bol pre mňa veľmi náročný, popretkávaný rôznymi životnými situáciami, kde najťažšie spracovanie informácie bolo to, že mi musia ruku amputovať. Je tomu už 3,5 roka a aj tak sa mi o tom ešte ťažko hovorí.
3. Kde beriete motiváciu?
Po tom ako som sa ocitla na dne a skúsila jeho trpkú príchuť som mala dve možnosti. Prvú takú, že tam zostanem a bude mi jedno, čo so mnou bude alebo druhú, že sa pozbieram, vstanem a pôjdem ďalej. Mojou motiváciou je môj syn a manžel. Možno aj moja húževnatá povaha ktorú mám. Veľkou motiváciou sú však výsledky, ktoré dosahujem pod vedením trénerky Tatiany Hájičkovej. Je to úžasná trénerka ale aj kamarátka, ktorá ma vie povzbudiť aj vtedy, keď mi je ťažko. Podporu cítim aj od kamarátky s ktorou chodíme na spoločné tréningy. Teraz sa k nám pridal aj syn, takže som maximálne spokojná.
4. Kedy ste sa rozhodli cvičiť, kedy nastal ten moment?
Ten moment nastal vtedy, keď mi manžel povedal, aby som už konečne začala so sebou niečo robiť. Bolo to v čase, ako som už spomínala, keď mi bolo ťažko a nevedela som, čo so sebou. Táto jeho poznámka mnou otriasla, pár dní vo mne rezonovala a tak som si povedala dosť! Začala som sa rozhliadať, čomu by som chcela svoju energiu venovať a pretaviť ju na pozitívny pocit. Začala chodiť cvičiť, stretávať sa s novými ľuďmi a zmenila som výzor a hlavne postoj k sebe samej.
5. Aké máte plány do budúcnosti?
Naučila som sa neplánovať si veci dopredu. Snažím sa každý deň prežiť tak, aby som s ním bola spokojná. Určite chcem naďalej cvičiť, zlepšovať sa a formovať si postavu. Verím, že sa mi raz podarí zdolať aj sparťanský beh.
1. Prečo ste sa rozhodli navštevovať fitnescentrum? A prečo práve FIT UP! ?
Pred otvorením Vášho fitness štúdia som v Trnave navštevovala podobné zariadenie. Chodila som cvičiť, aby som si zlepšila fyzickú kondíciu a čo-to aj schudla. Chodila som na dve rôzne cvičenia ale nedosahovala som výsledky, aké by som si predstavovala. Vaše zariadenie som začala navštevovať s kamarátkou, ktorá mi spomenula, že tam má kamarátku Tatianu Hájičkovú, ktorá pracuje ako trénerka. Dohodli sme si prvý tréning a zistila som, že FIT UP! je to pravé zariadenie so správnym kolektívom kam chcem chodiť cvičiť. Aj s odstupom času viem, že je to správne rozhodnutie.
2. Ako ste prišli k svojmu zraneniu?
Neviem, či sa dá v tomto prípade hovoriť o zranení. Je to skôr následok nedostatočných vyšetrení u lekárov, keďže som s ľavou rukou mala zdravotné problémy už pred amputáciou. Následkom neliečenia bolo to, že som prekonala náhlu cievnu mozgovú príhodu s trombo – embóliou (krvná zrazenina), ktorá mi upchala tepnu. Tým pádom mi odumrela ruka od predlaktia. Keďže sa môj zdravotný stav v nemocnici komplikoval, nastávala otrava krvi, lekári pristúpili k amputácii chorej ruky od predlaktia. Čas strávený v nemocnici bol pre mňa veľmi náročný, popretkávaný rôznymi životnými situáciami, kde najťažšie spracovanie informácie bolo to, že mi musia ruku amputovať. Je tomu už 3,5 roka a aj tak sa mi o tom ešte ťažko hovorí.
3. Kde beriete motiváciu?
Po tom ako som sa ocitla na dne a skúsila jeho trpkú príchuť som mala dve možnosti. Prvú takú, že tam zostanem a bude mi jedno, čo so mnou bude alebo druhú, že sa pozbieram, vstanem a pôjdem ďalej. Mojou motiváciou je môj syn a manžel. Možno aj moja húževnatá povaha ktorú mám. Veľkou motiváciou sú však výsledky, ktoré dosahujem pod vedením trénerky Tatiany Hájičkovej. Je to úžasná trénerka ale aj kamarátka, ktorá ma vie povzbudiť aj vtedy, keď mi je ťažko. Podporu cítim aj od kamarátky s ktorou chodíme na spoločné tréningy. Teraz sa k nám pridal aj syn, takže som maximálne spokojná.
4. Kedy ste sa rozhodli cvičiť, kedy nastal ten moment?
Ten moment nastal vtedy, keď mi manžel povedal, aby som už konečne začala so sebou niečo robiť. Bolo to v čase, ako som už spomínala, keď mi bolo ťažko a nevedela som, čo so sebou. Táto jeho poznámka mnou otriasla, pár dní vo mne rezonovala a tak som si povedala dosť! Začala som sa rozhliadať, čomu by som chcela svoju energiu venovať a pretaviť ju na pozitívny pocit. Začala chodiť cvičiť, stretávať sa s novými ľuďmi a zmenila som výzor a hlavne postoj k sebe samej.
5. Aké máte plány do budúcnosti?
Naučila som sa neplánovať si veci dopredu. Snažím sa každý deň prežiť tak, aby som s ním bola spokojná. Určite chcem naďalej cvičiť, zlepšovať sa a formovať si postavu. Verím, že sa mi raz podarí zdolať aj sparťanský beh.
